Peru

Machu Picchu – splnený sen

Snáď každý má v živote nejaký ten sen - túži niečo vidieť, niečo zažiť, alebo si trebárs niečo kúpiť. Mňa už niekedy v detstve úplne uchvátila fotka Machu Picchu ukrytého vysoko v peruánskych Andách a tak som si dal za cieľ, že toto miesto musím raz navštíviť. Tento rok sa to konečne podarilo a ja som ďaleké cesty rozhodne neľutoval.

Návšteva Machu Picchu, tajuplného inkského mesta vystavaného 400 metrov nad údolím rieky Urubamby, bol pre mňa počas našej 2-týždennej cesty po Peru akousi čerešničkou na torte. S nadšením som tak odpočítaval dni a nemohol sa dočkať, až ruiny obklopené vysokými zelenými kopcami na vlastné oči uvidím. Zaujímalo ma, aké to bude a aké „naše stretnutie“ vo mne vyvolá pocity.

O Machu Picchu som toho veľa prečítal, ale okrem článkov, ktoré o ňom hovorili, ako o jednom z najúžasnejších miest na svete, som občas narazil aj na také, ktoré pamiatku opisovali ako továreň na turistov. Mal som preto trochu obavy, či som si to nevysnil až príliš idylicky a nebudem v skutočnosti napríklad sklamaný. Faktom totiž je, že každý deň ruiny tohto predkolumbovského mesta navštívi 2500 turistov, čo je maximálna povolená hranica, inak by ich možno bolo ešte oveľa viac. Bude tak vôbec priestor na to, vychutnať si onú magickú atmosféru? Bude čas na to, si niekde sadnúť a len tak pozerať na všetku tú krásu okolo? Bude vôbec možnosť, vyfotiť si Machu Picchu bez ľudí? To všetko mi vŕtalo hlavou.

Zoberme to ale pekne poporiadku. Väčšina turistov túžiacich vidieť Machu Picchu sem prichádza z Cuzca počas jednodňových výletov. Tento variant mi však príde príliš hektický, znamená to totiž, že musíte veľmi skoro vstať, absolvovať takmer 100 km cestu vlakom, potom prestúpiť na autobus, ktorý vás vypľuje pred ruinami, rýchlo všetko prebehnúť, nafotiť a tradá… zase dole a späť do Cuzca. A to nehovorím o tom, že je vlak z Cuzca do mestečka pod Machu Picchu pomerne drahý. Obyčajné jednosmerné cestovné stálo v čase našej návštevy Peru 53 dolárov, kto si však chcel vyhodiť z kopýtka, mohol si rezervovať miesto v luxusnom vlaku Hiram Bingham, pomenovanom po objaviteľovi Machu Picchu, ktorý je vybavený štýlovými lampičkami a sedadlami. V cene lístka je zahrnuté občerstvenie a pre pobavenie vám v kupé hrajú štýlovo oblečení maníci na gitary. Tato sranda však vyjde na 440 dolárov a to len jedným smerom!

Tak takto sme si to rozhodne nepredstavovali. Preto sme sa deň pred plánovanou návštevou Machu Picchu ubytovali v mestečku Machu Picchu Pueblo, skôr známom ako Aguas Calientes (2060 m. n. m.). Leží totiž priamo pod Machu Picchu a každé ráno z neho autobusy vyvážajú turistov až k ruinám. Bol síce trochu risk spoliehať sa na to, že nájdeme nejaký voľný hotel, ale vzhľadom na to, že sme tu boli v decembri, teda až po hlavnej sezóne (jún – september), bola tu veľká nádej. Náš šikovný sprievodca obehol už vytipované ubytovacie kapacity a prišiel s dobrou správou.

Našiel nám príjemný hostal La Payacha (http://hostallapayacha.blogspot.com/) na okraji mesta, ktorý však, ako sme neskôr zistili, mal svoje muchy. S kolegom sme dostali izbu s oknami priamo na vlakovej stanici, kde sme neustále počúvali hlásenie o príchodoch a odchodoch vlakov (prechádzajúci ranný vlak bol potom napodiv vyslobodením) a ticho sme závideli ostatným členom našej expedície, ktorí mali izbičky s oknami orientovanými na rieku. Ráno sme však pri pohľade na ich kruhy pod očami usúdili, že to asi tiež nebola práve výhra. Tok rieky Urubamby je tu totiž dosť silný a navyše prechádza priamo pri hoteli perejami, ktorých hučanie je v noci aj cez zatvorené okná až neznesiteľné. Zvlášť pre tých, ktorí majú ľahší spánok, to bolo ako by mali celú noc pri hlave pustený vysávač. Ale čo, podstatné bolo to, že sme boli priamo v centre diania, v jednom z najturistickejších mestečiek celého Peru.

Machu Picchu Pueblo žije predovšetkým z turizmu

A bolo to tiež poznať. Pri prechádzke skrz Machu Picchu Pueblo sme stretávali podstatne viac turistov, než miestnych. Tí boli k videniu len ako predavači v obchodoch so suvenírmi, ako obsluha v reštauráciách, alebo prevádzkovatelia hotelov. Rieka Urubamba rozdeľuje dedinu na dve časti – turistickú a domorodú. Turistickú časť tvoria v podstate len hotely a reštaurácie rôznych kategórií. Ulice sú plné všakovakých „naháňačov“, tesne pri koľajách stoja skupinky hudobníkov a miestne námestie zdobia dosť gýčovité sochy Inkov. Okrem malinkého kostola toho na námestí príliš k videniu nie je. Samozrejme nechýbajú stánky s najrôznejším tovarom, od tradičného peruánskeho oblečenia, cez módne doplnky, šperky až napríklad po plyšová morčatá. Kto by však chcel dobre nakúpiť, mal by sa vydať do miestnej tržnice, ktorá doslova prekypuje krásnymi ručnými výrobkami. Ráno si tam môžete zájsť zase na skvelú domácu buchtu alebo čerstvý ovocný džús.

Neďaleko Aguas Calientes (cca 800 metrov od námestia) sa nachádzajú termálne kúpele. Tieto verejné prírodné bazéniky s rôzne teplou vodou prídu vhod každému unavenému cestovateľovi. Ďalšou zaujímavosťou je potom obnovený turistický chodník vedúci hore k posvätnej hore Putukusi. Výstup na nej trvá cca 90 minút, ale rozhodne stojí za to investovať do neho energiu. Na trase je totiž niekoľko krásnych zastávok, z ktorých sa ponúkajú fantastické panoramatické výhľady nielen na mesto pod vami, ale aj na neďaleké Machu Picchu, ktoré je tak možné vidieť z inej strany, než je bežné. My sme si však iba prezreli mesto a išli sme radšej skoro spať, aby sme boli na druhý deň čerství na Machu Picchu.

Vstávali sme okolo 5 hodiny rannej, pretože sme sa chceli hore dostať ešte pred východom slnka. Ako sa dalo čakať, rozhodne sme neboli jediní, kto dostal taký nápad. Prišli sme na zastávku a zaradili sa do dlhého radu. Autobusy odchádzali hore v intervale asi 5 minút (prvý autobus ide v 5:30), a hoci sme boli na zastávke už pred šiestou, do autobusu sme sa vošli až v 6:15. Spiatočný lístok na osobu stál 9,50 dolárov (platí len jeden deň, je označený dátumom). Z dedinky sa dá k Machu Picchu dôjsť samozrejme tiež pešo, ale buď môžete ísť priamo do strmého svahu a len pretínať cestu, alebo ísť po rovnakých serpentýnách, po akých jazdia autobusy. Je však potrebné spomenúť, že cesta je dosť prašná a tak každý autobus, ktorý vás míňa, dopraje naozajstný zážitok vašim pľúcam. Pešiu cestu sme tak vypustili, pretože nám to nepripadalo, že by sme boli ochudobnení o nejaký zážitok. Cesta autobusom hore k Machu Picchu trvá asi 20 minút a celkom sa vám z nej môže zatočiť hlava. Desaťkilometrová cesta sa kľukatí až do výšky 2430 metrov a nie každému to robí dobre na žalúdok, preto radšej odporúčam pred cestou neraňajkovať.

Autobus nás vyhodil na malom parkovisku priamo pred ruinami. Zatiaľ však neboli vidieť a ja som bol v ohromnom očakávaní. Ešte nás však čakala procedúra ako na letisku. Pri vchode do areálu sa nachádzajú turnikety, kde musíte nechať oskenovať pas, zapísať vašu národnosť, vek, pohlavie, čas príchodu a podpísať sa. Začínal som veriť, že tie klebety o turistickom Babylone boli pravdivé. Ďalej bolo samozrejme potrebné predložiť vstupenku a tašky k nahliadnutiu a až potom sme boli vpustení. Dovnútra vás nepustia so žiadnou väčšou batožinou či batohom (ak neprichádzate od Inca Trailu), v ktorom by ste mohli mať vybavenie na kemping a podobne, pretože nocovanie je tu zakázané. Tiež sme boli upozornení na to, nech si neberieme príliš jedla ani pitia v PET fľašiach, pretože by nám to mohlo byť skonfiškované. Je to z dôvodu obáv, že by sa v areáli pamiatky začali povaľovať odpadky a ja Peruáncov v tomto chápem. Čo si budeme hovoriť, nie každý je vychovaný tak, že smeti do prírody naozaj nepatria. My sme si predsa len nejakú desiatu a ovocie preniesli, pretože sme mali v pláne stráviť na Machu Picchu celý deň a to by sme asi umreli od hladu. Pri vchode sa síce okrem úschovne batožín, toaliet, obchodu so suvenírmi a pokladne nachádza aj občerstvenie, ale z cien sa vám zatočí hlava. Našťastie sme náhodnou kontrolou neboli vybraní a mohli sme sa vydať ďalej.

Východ slnka na Machu Picchu je kúzelný

Od pokladne sme pokračovali po schodoch stále hore, až sme sa ocitli na plošine, kde asi väčšina návštevníkov zostane stáť so zatajeným dychom. Bolo tam! Priamo podo mnou sa rozkladalo Machu Picchu v plnej kráse. Chvíľu som len tak stál a nemohol tomu uveriť, že ho mám pred sebou ako na dlani. Bolo ešte krajšie ako na všetkých tých fotkách, ktorých som videl stovky. Z môjho zaujatia ma vytrhli až davy ľudí fučiaci za mnou a tak som sa odobral stranou na jednu z mnohých terás a sledoval, čo sa bude diať. Hore sa nám totiž podarilo dostať ešte pred východom slnka, takže to najväčšie divadlo nás ešte len čakalo. Nejde to snáď ani slovami opísať, aké to bolo, keď sa prvé slnečné lúče začali predierať cez strážny domček Casa Del Vigilante stojaci nad terasami. Potom sa už pomaly začala osvetľovať homoľa nazývaná Huayna (niekedy tiež Wayna) Picchu, ktorá tvorí zrúcaninám ich neodmysliteľné pozadie a nakoniec aj jednotlivé časti tejto úžasnej pamiatky. Počuť bolo len cvakanie fotoaparátov, ktoré ustáli až po mnohých minútach.

Počasie bolo v ten deň ako na objednávku. Ráno ešte Machu Picchu zakryl sem tam nejaký mráčik, ale postupne sa všetky rozohnali a bolo úplne modré nebo. Z terás bolo možné vidieť v diaľke i zasnežené Andy, ktorých obraz nádherne kontrastoval s tropickými kvetmi v okolí Machu Picchu. Potom, čo sme sa nabažili výhľadom, mohli sme sa ako väčšina ostatných, vydať na bližší prieskum jednotlivých sektorov. Ale to sme zámerne neurobili. Práve medzi 9 až 15 hodinou zažíva Machu Picchu najväčší nával a ruiny doslova praskajú vo švíkoch. Chodníčkami sa predierajú davy turistov najrôznejších národností a vyzerá to naozaj ako na Václaváku. Niektorí si pamiatku prezerajú sami, iní využívajú služby sprievodcov. Ceny sú väčšinou zmluvné a tiež záleží na veľkosti skupiny, bežná cena je medzi 40 až 100 dolármi za 2 až 3 hodinový výklad.

Lenže my sme nikam neponáhľali, nemuseli sme stíhať žiadny vlak do Cuzca ani nikam inam a mohli sme si tak užiť Machu Picchu trochu inak. Už vopred sme si kúpili vstupenky, v ktorých bol zahrnutý aj vstup na horu Machu Picchu Montana, ktorá medzi turistami nie je až toľko známa. Ak chce niekto inkské mesto vidieť z výšky, väčšinou sa šplhá na dominantný kopec Huyana Picchu týčiaci sa do výšky 2720 metrov, teda asi 360 metrov nad mesto. My sme sa však rozhodli pre Machu Picchu Montana, ktorá je vysoká 3082 metrov. Vstupenka iba na ruiny Machu Picchu stála 128 solov (cca 35 eur), vrátane výstupu na horu potom 140 solov (cca 40 eur).

Ešte predtým, ako sme si to začali mašírovať pekne hore, sme sa zašli pozrieť na Puente Inka, teda k Inckému mostu. Cez tento pôvodne padací most v dávnych dobách prechádzali inkskí poslovia, aby odovzdali dôležitú správu panovníkovi. K mostu je možné sa dostať značenou cestou cez krásny vysoký hmlistý les. Dnes chodník pri moste končí, bola zatarasený, pretože tu došlo v minulosti k úmrtiam niekoľkých turistov, ktorí spadli dole do rokliny. Výška je to teda poriadna!

Na vrchole Machu Picchu Montana

Predtým, než sme sa mohli vydať zdolávať horu Machu Picchu Montana, bolo nutné na jednom registračnom mieste opäť prejsť formalitami, teda zapísať svoje meno, národnosť, číslo pasu a čas príchodu. Navyše ktokoľvek sa chce na horu vydať, musí sa na tomto mieste hlásiť do 11 hodín dopoludnia, inak nebude pustený. Za jeden deň môže navyše na horu vystúpať len 400 ľudí, údajne z bezpečnostných dôvodov, pretože chodníčky, po ktorých sa stúpa, sú veľmi úzke a strmé a človek prechádza prevažne po okraji zrázu. Cesta hore bola dosť náročná, takmer neustále viedla po schodoch, tak som si pripadal, akoby som stúpal na Empire State Building, ktorý má 102 poschodí. Odmenou však boli dokonalé výhľady do údolia a samozrejme aj na Machu Picchu, ktoré bolo s každým výškovým metrom menšie a menšie.

Chodník lemovala tropická flóra a sem tam do krovia zabehla nejaká jašterica. Pri výstupe bolo veľké teplo a slnko svietilo ako divé. Fyzická námaha spoločne tropickou klímou nám dávala pekne zabrať. Navyše sa nám „pošťastilo“, že sme hore stúpali na pravé poludnie a tak sa niektorí z nás celkom pripálili, hoci boli namazaní opaľovacím krémom. Po celú dobu výstupu totiž slnko svietilo len z jednej strany a človek si ani neuvedomoval, ako je silné, pretože pofukoval vetrík. Asi po hodine a pol sme sa doplazili na vrchol, kde v slamenom prístrešku stál miestny strážca vybavený mačetou (pravdepodobne na neposlušných turistov). Keď nás videl, tak sa opýtal: „Dáte si pivo?“ Nám sa rozžiarili oči, ale akonáhle sa strážca začal smiať, došlo nám, že to bol len nemiestny žartík.

Fotogaléria:

Dať si poriadne do tela a vystúpiť na Machu Picchu Montana naozaj stojí za to. Máte nádherný výhľad z vtáčej perspektívy na všetky svetové strany, okolité zelené kopce, ďaleké zasnežené andské štíty aj celú mohutnú horu Huayna Picchu so zrúcaninami mesta, ktoré odtiaľ vyzerajú naozaj maličké. Perfektne je vidieť tiež meandrujúcu rieku Urubamba, ktorá sa obtáča ako had okolo zalesnených homolí. Sadli sme si, vybalili desiaty a kochali sa tou neuveriteľnou krásou. Na vrcholku sme sa stretli s cca desiatimi ľuďmi a aj počas výstupu a zostupu sme míňali len nepatrný zlomok návštevníkov. Snaha utiecť od davu turistov sa teda vyplatila.

Akonáhle sme zišli dole, neverili sme vlastným očiam. „Kde sú všetci?“ Na zrúcaninách mesta zostala len hŕstka turistov. Práve v tejto chvíli sa nám naskytol taký výhľad na ruiny, ktorý poznáme zo všetkých tých plagátov a pohľadníc. Davy boli preč a my sme mali Machu Picchu (takmer) pre seba. Navyše boli oveľa lepšie svetelné podmienky pre fotenie, než ráno. Konečne sme sa tak mohli vydať na jeho detailnejší prieskum. Navštívili sme Slnečný chrám s kruhovými múrmi, pod ktorým sa nachádza Kráľovská hrobka, obradné kúpele a studne, väzenské výrobné aj poľnohospodárske sektory, Posvätné námestie s Chrámom troch okien aj Hlavný chrám, ktorý patrí bohužiaľ medzi najviac poškodené miesta na Machu Picchu. Jeho pravá časť sa v dôsledku zosuvov pôdy a zemetrasení pomaly rúca a praská. Zastavili sme sa samozrejme tiež u miesta zvaného Intihuatana, ktorého názov je prekladaný ako „Miesto, kde je pripútané slnko“. Tento posvätný kameň je dokonale opracovaný a pripomína vežu obrátenú čelom k posvätnému nádvoriu, rieke Urubamba a vrcholku Huayna Picchu. V niektorých domoch či terasách sme narazili na pasúce sa lamy, ktoré patria k miestnemu „inventáru“ a každý sa s nimi fotí.

Prehliadka Machu Picchu vzhľadom k jeho rozľahlosti zaberie aj niekoľko hodín

Jednotlivé chrámy, paláce a obytné stavby sú prepojené viac ako stovkou poschodí kamenných terás, ktoré pri pohľade z výšky vyzerajú ako visuté záhrady. Po výšľape na horu Machu Picchu tak bola aj prehliadka pozostatkov inkského osídlenia celkom fuška. Pekný výhľad na celý komplex sa naskytá zo strážneho domčeka, teda správne z domčeka správcu cintorínskej skaly. Nakoniec sme sa rozložili na jednej z terás a asi hodinu len tak sedeli a pozerali – ten pohľad vás nikdy neomrzí. Človek by až závidel Hiramovi Binghamovi, ktorý toto mesto postavené z bielej žuly v roku 1911 objavil. Vtedy ho mal naozaj iba pre seba.

Bohužiaľ deň nebol naťahovací a pred piatou hodinou večer, kedy sa Machu Picchu zatvára, bolo nutné sa rozlúčiť. Len horko ťažko som sa k tomu nútil, pretože Machu Picchu ma milo prekvapilo po všetkých stránkach a bol som rád, že som dostal kladné odpovede na svoje otázky. Áno, skutočne možno zažiť Machu Picchu bez ľudí a áno, dá sa nájsť čas aj priestor na to vychutnať si silnú atmosféru, ktorou je obklopené. A to všetko aj napriek tomu, že ide o najväčšiu turistickú atrakciu celej Južnej Ameriky.

Všetky diely seriálu

1. diel: Nazca – keď bohovia maľujú

2. diel: Peruánska kuchyňa – Prajete si morčacie stehienko?

3. diel: Machu Picchu - splnený sen

4. diel: Pisac - malý brat Machu Picchu (pripravujeme)

BONUS SERIÁLU - Video


Záverečné poďakovanie

Ešte by som rád poďakoval partnerovi webstránky TRAVELISTA – spoločnosti British Airways, ktorá nám poskytla letenky do tejto destinácie a mohli sme si takto vychutnať aké je to letieť na druhý koniec sveta v 1. triede tak renomovanej značky.

Pridať komentár

Click here to post a comment

Prihláste sa k odberu noviniek

Hrajte o 3 tablety iPad 2


Zadajte nasledovné udaje a automaticky získate predplatné časopisu TRAVELISTA na 1 rok a navyše ste v hre o 3 tablety iPad 2


Kategórie

 
 
WordPress Image Lightbox Plugin